Ak spomenie termín kolonializmus, tak si predstavíme cez dvesto rokov starú vec, ktorú si niekto radšej ani nechce pripustiť. Vyspelé štáty pod hrozbou násilia obsadili tie menšie a ekonomicky z nich ťažili.  Po druhej svetovej vojne sa však s týmto termínom stretávame opäť, akurát má trochu inú podobu a predponu neo, ktorá značí jeho novšiu podobu. Teda v modernejšej ekonomickej histórii, po konci druhej svetovej vojny, poznáme ekonomický neokolonializmus.

Je to ekonomická kontrola a s tým súvisiaci i politický vplyv jednej krajiny nad druhou, pričom tá druhá je oficiálne vyhlásená za nezávislú. Lenže iba na papieri. Vyskytuje sa hlavne medzi metropolami a ich bývalými kolóniami. Lenže ten pojem bývalými nie je tak úplne presný, pretože kolonizácia pokračuje, len v modernejšej podobe. Pretože tieto bývalé kolónie zostali poväčšinou ekonomicky závislé od metropol, aj napriek tomu, že im bola vyhlásená nezávislosť. Teda oficiálne sú označené za slobodné a nezávislé, no finančne, ekonomicky, je to naopak. Stále pokračuje ten systém veľkého brata, ktorý má kontrolu nad tým mladším. Pretože kto má peniaze, má i moc a to sa týka hlavne mocností, štátov a spojenectiev. Trúfam si povedať, že ekonomicky nestabilné, závislé štáty sú závislé existenčne.

Neokolonializmus je založený na zotrvačnosti dlhodobých ekonomických, politických a dokonca kultúrnych väzieb. Prejavuje sa napríklad využívaním a ťažbou nerastného bohatstva, vývozom kapitálu, ktorý získa takú ekonomickú a politickú silu, že ovplyvňuje vládne rozhodnutia a pod.

Výsledok neokolonializmu je ťaženie a nahrabanie kapitálu z cudzej zeme a jej celkové vykorisťovanie, pričom ekonomicky sa rozvíja iba krajina, ktorá vykorisťuje tú druhú. Teda takýmto spôsobom bude Zem rozdelená na bohatých a chudobných stále a bude to mať i stále väčšie následky, kedy jedna časť zeme sa bude rozvíjať, no v tej druhej budú žiť ľudia v chatrči.