Keď som dokončila strednú školu, urobila by som naozaj čokoľvek, len aby som nemusela ísť na vysokú školu. Nieže by som nebola dobrou študentkou. Dokonca som bola aj vyznamená. Išlo hlavne o to, že už som mala plné zuby školy a učenia a proste som sa chcela len zabávať a zarobiť nejaké peniaze. Predstavovala som si to tak, že počas leta ešte rýchlo nazbieram peniaze z nejakej brigády, a potom ma niekde zamestnajú na plný uväzok, odsťahujem sa od rodičov a bude mi sveta žiť. Je jasné, že takto to v živote nefunguje, ale keď má človek osemnásť či devätnásť rokov, neuvažuje racionálne. Myslí iba na to, čo by chcel.

 
O vysokej škole som nechcela ani počuť a čím viac do mňa naši hustili, tým väčší odpor som mala tam ísť. Tak som si urobila rok pauzu a odletela som do zahraničia. Naši boli na mňa neuveriteľne nahnevaní, myslela som si, že moja mamina dostane infarkt. Ale postavila som si hlavu a tým to všetko haslo. Bola som predsa dospelá, mohla som si robiť, čo som chcela, tak prečo nie? Najprv som bola skutočne veľmi šťastná a nemala som dôvod nebyť. Predsa, veď som si robila, čo som chcela, chodila som na žúrky a slušne som zarábala, dokonca ma aj práca bavila. Po polroku ma chceli povýšiť.

 
Bola som taká šťastná a hovorila som si, že vysoká škola by mi bola úplne zbytočná, pretože predsa dokážem postupovať aj bez nej. Ale zrazu sa vyskytol problém, ktorý nazvali nedostatočné vzdelanie. Vyhodili ma a takto to zrazu pokračovalo aj ďalej. Nechcela som robiť umývačku riadu, ale s lepšou profesiou by som musela mať aj lepšie vzdelanie. Asi už tušíte, akým smerom sa uberám. Vrátila som sa na Slovensko so zvesenými ušami a s prihláškou na vysokú školu. Je mi ľúto, že som si urobila rok odklad, pretože som z učenia úplne vypadla a nevedela som sa do toho vrátiť tak, ako by som chcela.