Od roku 89 sa na územiach, v ktorých dovtedy vládol komunizmus začali robiť prevratné zmeny. Spoločenské i ekonomické. Preto sa logicky dalo predpokladať, že tieto zmeny budú mať i svoje následky. Pozitívne aj negatívne. Tie negatívne si však nik nechcel pripustiť, pretože ľudia boli opití eufóriou a prejavmi Václava Havla, ktorý sníval o nereálnych veciach, pričom spoločnosť zrejme nechtiac opil pocitom, že všetko bude vyzerať ako z rozprávky, v ktorej neexistujú záporné postavy a činy. Na reálny dopad týchto prevratných zmien v tej dobe myslel hádam len málokto. Všade sa konali oslavy a nad zápornými vecami budúcnosti sa nechcel pozastaviť skoro nik. Každý mal predstavy o vízie o demokratickej spoločnosti, lenže zároveň túžil i po kapitalistickej chamtivosti.

Ak ľudia pozerajú len sami na seba a na okolnosti, ktoré by pomohli len im, potom nech sa nečudujú, že svet okolo je jeden veľký bordel, ktorý zmetie i ich samotných. Pretože sám jedinec nemôže byť silný ako masa. Mase musí jedine podlahnúť a masu predsa tvoríme my všetci a každý z nás má povinnosť a podieľ na tom, akou cestou sa formuje naša spoločnosť.

Pozitívumprišlo v podobe voľného trhu a možnosti začať podnikať. Po otvorení hraníc sme mali prístup k produktom, ktoré sme dovtedy nevideli, možno sme o nich len počuli. Produkty prišli vhod pre osobné potreby, no tí bystrejší zbadali možnosť začať s týmto tovarom i podnikať. Nakúpiť ho vo veľkom za lacno a tu na Československu ho začať predávať. Nehovoriac o možnosti kúpy štátnych podnikov.

Na druhej strane bystrí občania kupovali zo zahraničia ten najlacnejší šmejd a na Československu ho predávali ako „kvalitku zo zahraničia“, takže si za „kvalitku“ aj veľa zapýtali. Štátnych podnikov sa zmocnila mafia a pod ich bačovaním z nich zostal iba popoľ. Týmto spôsobom vzniklo i veľa nezamestnaných a sociálne odkázaných. Služby hradené štátnymi peniazmi prestali byť samozrejmosťou a za každý krok musí dnes človek zaplatiť, pričom plat má vo veľa prípadoch biedny. Nehovoriac o neznesiteľných podmienkach, v ktorých človek stratil aj to posledné právo- právo pracujúceho. Dnes sú také výrazy „kapitalistom“ na smiech a z pracujúcich majú svoje osobné handry.